Kateřina Neumannová: (B+ premium).

„Nenosím športtester a nepočítam kilometre,“ hovorí olympijská víťazka (a niekoľkonásobná medailistka) v behu na lyžiach Kateřina Neumannová. Ako veľmi jej beh pomohol v bielej stope? A ako sa správa ako fanúšik svojej krásnej dcéry Lucie, ktorá sa po dlhých rokoch tenisu dala na atletiku. Vybrala si jednu z najťažších tratí vôbec – 800 metrov.

,

Kedy ti beh robí radosť? (so Katkou sa poznáme dlhé roky, preto si tykáme, pozn. Aut.)

Časy, keď bol beh pre mňa len radosťou, sú dávno preč. Počas mojej kariéry som si zabehla 10 alebo 15 kilometrov, obzerala som sa po okolí a ani som sa nezadýchala. To je teraz preč. Dnes som nadšená, keď mám krásny deň na Šumave, ráno si dám raňajky, nemusím nikam ponáhľať a vyrážam tým smerom, ktorým sa mi práve chce. Beh je pre mňa preto spojený s takým komfortom víkendových alebo voľných dní. Vo všeobecnosti to však bolí viac. Na Šumave je výhoda, že z domu môžem bežať na 4 strany.

Má tvoja psychika vplyv na to, aký výkon od seba očakávaš?

Nemyslím si to. Telo si stále pamätá, aké to je byť vo forme. Ale to už samozrejme neplatí a ani nemôže platiť. Cítim to ešte viac, ako keď behám na lyžiach. Spomínam si na rýchlosť, ktorú som dokázala vyvinúť. Tak, ako to bolo pred 15 rokmi. Teraz je to, samozrejme, iné, ale stále sú chvíle, keď to beží nádherne.

Myslíš, že telo dokáže z tréningu čerpať aj po rokoch?

Tých viac ako 20 rokov tréningu si telo určite pamätá a v tej všeobecnej vytrvalosti sa zhoršujem naozaj pomaly. Keď som ukončila kariéru, tak po krátkej dobe mi klesla napríklad o 20-30 % výkonnosť, ktorá odlišuje aktívneho športovca od toho špičkového. Pomerne rýchlo to stratíte, to je prirodzené. Ale potom veľmi dlho držalo to, čo som mala natrénované. Čo stačí mierne prikrmovať. Je pravda, že stále klesá, ale nie tak dramaticky ako napríklad u bežného človeka, ktorý nemá za sebou minulosť profesionálneho športovca. A hoci sú obdobia, keď mám na šport málo času, dokážem sa pomerne rýchlo dostať do uspokojivého stavu. Za to vďačím práve vytrvalostnému základu. Na druhej strane napríklad bežím a vidím kopček, horizont alebo peknú cestu. A zrazu sa mi vracajú tie pocity závodníka, keď som v takom úseku zrýchlila, vybehla si hore, proste to nakopla. A to už teraz nedávam, nejdem do toho. Pohybujem sa na dolnej hranici zóny bolesti, už nejdem do záťaže, ktorá naozaj bolí. Možno párkrát do roka, keď jazdím s bratom na bicykli, ale nie každý deň. Športujem, aby som sa cítila dobre, pre pocit, aby som bola šťastná.

A čo nejaký tréningový plán, riadiš sa podľa niečoho takého?

Vôbec nie. Na začiatku leta som mala dovolenku a čas na veľa športovania. Dostal ma do takej dobrej kondície, že ma prestal bolieť chrbát, a to je pre mňa dôležité. Dávať si nejaké tréningové ciele to nie. Ony by hlavne boli strašne vzdialené tým, ktoré som si dávala kedysi, takže podobné ambície vôbec nemám.

Patríš do generácie športovcov, ktorí robili veci, ktoré si dnešní športovci asi nedokážu predstaviť? Nechať sa zavrieť niekde na Zadove na X týždňov, a byť proste len tam.

Trafila si presne klinec na hlavičku. Na rozdiel od dnešnej generácie sme naozaj žili športom, nič iné neexistovalo. Dnešní mladí športovci chcú byť doma, chodiť do školy, stretávať sa s priateľmi a žiť normálny život. Ale to je úplne nemožné, ak má byť špičkový. Talent, schopnosť trénovať a hlavne ochotu takto žiť nemá takmer nikto. A keď sa taký nájde, tak si myslím, že je skoro úspech zaručený.

Ja som na horách bola stále. Keď som sa vrátila zo sústredenia, tak som sa zavrela na chate. Nič ma od tréningu nevyrušovalo. Z Písku som sa proste presunula na Šumavu a brala to ako samozrejmosť, že nič iné okrem trénovania nerobím. Možno som si neuvedomovala, že to nie je úplne normálne, ale bolo to na prospech športu.

Si fajnšmeker, čo sa týka športového vybavenia – topánok, oblečenia?

Teší ma, že už nie som viazaná len na jednu značku. A nehovorím, že niečo bolo dobré alebo zlé. My tie veci fasovali. Samozrejme, s farbami ani dizajnom kolekcie sme nemohli nič urobiť. Výber značiek sa týkal toho, s kým lyžiarska asociácia podpísala zmluvu. Dnes mám niečo iné na beh, niečo iné na skialpy, niečo iné na zjazdovku alebo na bicykel.

Mám možnosť kúpiť si to, čo sa mi páči, samozrejme, že stále niečo dostanem. S bežeckými topánkami mám trochu väčšie problémy. Už pri súťažení som mala problémy s úponmi na pätovej kosti, s achilovkami. Dôvodom bola prepadnutá klenba v chodidle. Riešili sme to s Pavlom Kolářom a hľadali pomoc, aby sa problémy nevracali. Potom sme dlho skúšali vložky do topánok, ktoré nakoniec pomohli.

Stále mám tieto vložky, ktoré mi vyrobil Jakub Suzán tu v Prahe v ateliéri zdravej obuvi. V tom čase bol veľmi mladý, začínal a hľadal riešenia pre ľudí so zdravotným postihnutím. Ja som bola vlastne prvý športovec, ktorý sa na neho obrátil. Dnes pomáha mnohým ďalším športovcom.

Takže potrebujem hlbšiu obuv s pevnou kostrou, pre ktorú si môžem zaobstarať tú správnu vložku. A obuv Asics nimbus sa mi páčila, kupujem si ju opakovane. Sú určené skôr na objemový tréning a vyhovujú terénu, v ktorom behám. Väčšinou ide o poľné alebo lesné cesty.

Kam ísť behať na tvoju milovanú Šumavu?

Šumava má neuveriteľné množstvo možností, kam si ísť zabehať. Bežci na stredné trate a vytrvalostní bežci sú tu veľmi spokojní. Bežím po širších cestách smerom na Zlatú studňu, Horskú Kvildu, niekedy smerom na Popelnú. Len tam, kam mám chuť ísť.

Tvoje nohy ťa zaviedli mnohokde, rozmaznávaš ich?

Nie, som sama na seba prísná, a určite by som urobila dobre, keby som chodila napríklad na nejaké fyzioterapie. Maximálne si v lete dojdem na pedikúru, keď vystavujem nohy do sandálov, ale že by som o seba nejak prehnanne starala, to teda nie.

Máš parťákov na šport? Môže bývalý špičkový pretekár vôbec s niekým behať?

Na 90 % svojich športových aktivít som sama. Zvykla som si na to a je to pre mňa úplne v pohode. Keď sa ma niekto pokúša zavesiť na bežkách, mám pocit, že musím utiecť. Nestojím o to, aby sa na mňa niekto testoval.

Bežím hlavne sama, občas sa s niekým dohodnem na bicykli, trebárs so starším bratom. S dcérou Luckou sa veľmi nestretávame, najmä čo sa týka dĺžky trasy. Je atlétka a trénuje na osemstovku, takže jej tréning je zameraný skôr na kvalitu a rýchlosť. V zime spolu chodíme na bežky, kde je pomalšia ako ja. A niekedy môžem jazdiť na bicykli, zatiaľ čo ona behá na vytrvalosť.

Dcéra Lucka hrala tenis, toho nechala a teraz beží.
Ako si ty videla tento prechod zo športu na šport?

Ja som bola strojcom tohto procesu. Na dcére som videla, že nie je kvôli športu šťastná. Tenis na jednej strane milovala, ale potom z dôvodov zdravotných a iných sa jej sen začal rozplývať. A práve ja som nadhodila tú variantu, že zmena nie je od veci. A s odstupom času je vidieť, že jej behanie typovo sedelo oveľa lepšie než tenis.

Prečo si vybrala práve beh na 800 m?

Od detstva dobre behala a bola dobrá aj v tenise. Ale beh na ihrisku je úplne odlišný od atletického behu. Bolo jasné, že z nej nebude šprintérka, a tak bežala 400 a 200 metrov a potom sa ocitla v osemstovke. Je to skladba, v ktorej sa toho veľa deje, a to jej vyhovuje.

Ako sa cítiš ako fanúšik svojej dcéry?

Teraz skvele. Nebolo ľahké zostať dve a pol hodiny pri tenise a podporovať dcéru, keď sa čokoľvek môže zmeniť aj chvíľu pred koncom. Fandenie pri atletike si ale vyložene užívam.

Ty sama používaš nejaké bežecké aplikácie, meriaš si rýchlosť, trasu?

Vôbec nie. Odkedy som skončila so športom, nepoužila som ani športtester. Za tú dobu som si ho vzala párkrát, aby som zistila, ako na tom som tepovo. Poznám svoje telo, to je pre mňa ukazovateľ. Ani na bicykli nemám počítadlo kilometrov.

Stačí mi, že viem, že som jazdila 3 hodiny. Sledovať svoje výkony cez aplikácie to nie. Nie som fanúšikom technológií. Keď idem behať, zvyčajne si ani neplánujem, či zabehnem 10 alebo 15 kilometrov. Bežím podľa toho, ako sa cítim a čo mi robí radosť.

A čo ciele? Hovoríš si: „Teraz budem trénovať na polmaratón?

Nie. Zúčastnila som sa bežeckých pretekov spojených s oslavou môjho okrúhleho životného jubilea. Takže som svoje narodeniny strávila oslavou športu.

Nakoľko si žena na úteku? Ak si to predstavíme ako tempo života.

Veľa. Sú obdobia v roku, ktoré sa nedajú celkom naplánovať, niekedy je to dosť rýchle, inokedy našťastie voľnejšie. Aj tak mám veľa práce. Teraz sedíme na podkroví Armádneho športového centra Dukla, v lete sa pravidelne zúčastňujem na športovom festivale Lipno a mám penzión na Šumave.

Keď sa mi v piatok skončí pracovný týždeň, vrátim sa k inému druhu pracovného zaťaženia. Starám sa o penzión a riešim manažérske veci, opravy, objednávky. Prišla som o voľné víkendy a ťahajú ma tam hlavne povinnosti, takže som stále na cestách. Ale nesťažujem si. Rada si sadnem k dobrému červenému vínu,
na dobrý šport v televízii a môžem si urobiť pohodlie. Na druhej strane nemôžem nechať zaujímavé pracovné príležitosti ležať.

Napiš k článku svůj komentář