Postrelili ho do nohy, sledoval, ako krváca. V tej chvíli by mladý francúzsky vojak Alain Mimoun nikdy nepovedal (a nikto z jeho okolia, ktorý zranenie videl alebo ho potom ošetroval), že sa po druhej svetovej vojne stane jedným z najlepších bežcov planéty. Pred ním býval len jeden človek – najväčší súper – Emil Zátopek.
„Obdivoval som ho a za najkrajší moment svojej kariéry považujem chvíľu, keď sme spolu obišli štadión,“ povedal Mimoun o Zátopkovi. Hoci jeden z nich nakoniec zostal za železnou oponou a druhý žil v slobodnej Európe, spájalo ich vzácne celoživotné priateľstvo. Mimoun bol nazývaný „Zátopkovým tieňom“, ale samotný československý bežec nikdy nič také nepovedal a neznášal, keď sa o jeho francúzskom súperovi hovorilo týmto spôsobom. Je možné takéto nezištné priateľstvo medzi rivalmi? Ak chcete dôkaz, pozrite si ich spoločné fotografie…
Rtuťovitý, štíhly Alain Mimoun (v dospelosti meral len 170 centimetrov a vážil 56 kilogramov) sa narodil na Silvestra 1. január 1921 v Le Telagh v Alžírsku, ktoré bolo vtedy súčasťou Francúzska. Celé meno Alein Mimoun Ould Kacha. Oveľa neskôr, v 60. rokoch, sa dokonca stal jednou z najvýznamnejších postáv politických bojov vo Francúzsku.
Náhodný bežec.
Tak ako celú jeho generáciu, aj Alainovo dospievanie ovplyvnil nástup nacizmu a zhoršenie sociálnej „situácie. Mal sotva osemnásť rokov, keď ho povolali do armády, hoci lekári neboli veľmi nadšení, nepáčila sa im jeho subtílna telesná stavba. Nemali ani potuchy o tom, akú neprekonateľnú energiu v sebe tento drobný muž skrýva. Alain Minoun bojoval postupne vo Francúzsku, Afrike, Taliansku… v roku 1944 zažil inváziu do severného Francúzska. Zo zranenia, ktoré utrpel v bitke pri Monte Cassine, sa zázračne rýchlo zotavil. V skutočnosti sa to pre neho stalo požehnaním, pretože po zotavení si chcel vyskúšať, ako je na tom fyzicky, a pre zábavu „pretekal“ spolu so svojimi priateľmi. Vtedy po prvýkrát – uprostred vojny – zistil, že dokáže bežať dlho a rýchlo.
Po oslobodení Francúzska už nič nemohlo zastaviť jeho kariéru pretekára. Tesne po vojne pracoval ako čašník
v Dostihovom klube v Paríži, ale vo voľnom čase trénoval a pretekal. V roku 1947 získal svoj prvý z dvadsiatich deviatich francúzskych titulov.
A o rok neskôr prišla jeho prvá olympiáda. Ako neznámy pretekár získal striebornú medailu v pretekoch na desať kilometrov. Vtedy sa na neho prvýkrát so záujmom pozrel „československý lokomotívista“ a budúci priateľ Emil Zátopek. Ako víťaz prekonal všetkých, ale Mimoun prehral so cťou. Čo sa mu, samozrejme, stávalo často. Zátopek skončil pred Mimounom napríklad dvakrát na majstrovstvách Európy v roku 1950 (na päť a desať kilometrov) alebo na rovnakých tratiach na olympijských hrách o dva roky neskôr.
Lepšie ako medaily
„Mojím šťastím bolo, že Emil neštartoval na pretekoch v krose,“ usmieval sa v rozhovoroch Alain Mimoun. V behu na lyžiach sa stal štyrikrát majstrom sveta (v rokoch 1949, 1952, 1954 a 1956) a dvakrát získal striebro. S trochou nadsázky by sa dalo povedať, že donášal a bol preč. Ľahký, nepolapiteľný…
Články, ktoré sa venujú kariére Alaina Mimouna, označujú za jeho najväčší moment slávy olympijský maratón v Melbourne v roku 1956, keď Francúz vyhral svoje prvé preteky na tejto trati štýlom štart – cieľ. Podmienky boli takmer neľudské, teplomer ukazoval tridsaťšesť stupňov v tieni a Zátopek nebol v najlepšej forme a skončil šiesty. „Čakal som, že Emil pribehne,“ spomína Alain Mimoun vo svojej knihe Všetko, čo sa blyští, nie je zlato, ktorú napísal spolu s novinárom Williamom Oscarom Johnsonom. „Povedal som mu – Emil, vyhral som. A obišiel so mnou štadión. Znamená to pre mňa viac ako medaila.“
V 60. rokoch sa aktívne angažoval v politike, nikdy neustúpil zo svojich zásad a správal sa statočne, hoci mu pre jeho politické názory často hrozili značné problémy. S pribúdajúcimi rokmi postupne prestával pretekať a naposledy sa stal francúzskym šampiónom v roku 1966, keď mal už 45 rokov. To však neznamenalo, že sa vzdal behu. Alain Momoun, najväčší súper a priateľ Emila Zátopka, strávil zvyšok života vo Francúzsku – žil v Paríži, živo sa zaujímal o dianie okolo seba a nevynechal takmer žiadnu príležitosť zúčastniť sa pretekov aspoň ako hosť alebo fanúšik. Za svoje zásluhy sa v roku 2008 stal veľkým dôstojníkom Čestnej légie.[2] Atletický štadión vo francúzskom meste Bugeat nesie Mimounovo meno.
Zomrel 27. Júna 2013. Pokiaľ mal silu, išiel si zabehať…
